O posledných prianiach

mn_post_59.jpg

Možno sa vám už stalo, že ste boli niekomu blízkemu na pohrebe, po ktorom ste si povedali, že vy by ste to chceli inak. Že by ste si nepriali, aby o vás rozprávala cudzia pani z pohrebnej služby, že by hostia nemuseli prísť v čiernom ani nosiť umelé vence. Ale možno ste si to vraveli len pre seba a nik iný to nevie. Ešte stále je považované za zvláštne hovoriť nahlas o tom, aký by sme chceli pohreb. Premýšľať nad vlastnou smrťou, najmä ak sme ešte pomerne mladí. Nebodaj by sme si ju tým privolali, ako sa hovorí.

Ale naozaj je to zvláštne? Kiež by to bolo prirodzené ako napríklad rozprávať o pôrodoch. Rozhovory na témy kde a ako rodiť sú v súčasnosti považované za normálne, ba priam žiaduce, a to nielen v ženských kruhoch. Prečo je potom stále také ťažké rozprávať o tom, kde a ako umierať? Koniec života je predsa nemenej dôležitý ako jeho začiatok.

Poďme sa preto zamerať na to, prečo a ako hovoriť o našich posledných prianiach a zdieľať ich s našimi blízkymi.

Pre druhých i pre seba

Veríme, že zdieľaním posledných prianí robíme veľkú láskavosť našim budúcim pozostalým. Dávame im tým totiž do rúk mapu, ktorá im uľahčí prechod neznámou krajinou, v ktorej sa ocitnú, keď zomrieme. Touto krajinou môžu prechádzať nepripravení a zaskočení. V čase, v ktorom by prijali čas a pokoj pre seba, musia neraz zozbierať zvyšky posledných síl a vybavovať praktické záležitosti s pohrebnou službou či správou cintorína.

V týchto chvíľach im môže dodať silu to, že vedia, ako by si to ich blízky zosnulý prial, alebo aspoň to, čo by určite nechcel. „Mame by sa tu určite páčilo,” povedal nám raz na pohrebe v Záhrade spomienok jej pozostalý syn. Bolo to chvíľu potom, ako jej urnu uložil pod jaseň. Vravel, že mala rada prírodu, a usmieval sa pri tom.

Okrem toho, že zdieľaním svojich prianí môžeme pomôcť našim blízkym, môžeme tým pomôcť aj sebe. Pri premýšľaní nad nimi a ich formulovaní sa spájame s vlastnou smrteľnosťou. A ako vraví zakladateľ existenciálnej psychoterapie Irvin D. Yalom: „Hoci fakt smrti nás ničí, myšlienka na smrť nás môže zachrániť.” Pocit neustálej blízkosti smrti a nemožnosť vedieť, kedy nastane, nám pomáhajú nastaviť zrkadlo, usporiadať si životné hodnoty a pozrieť sa na to, ako žijeme. Čomu chceme venovať energiu, ako a s kým nám robí radosť tráviť čas, čo chceme ešte stihnúť.

Ako rôzne sa dajú zdieľať s našimi blízkymi posledné priania a akú môžu mať podobu?

1. Rozhovory s blízkymi

Môže byť ťažké začať s rozhovormi o smrti pri rodinnom nedeľnom obede. Život však ponúka príležitosti, ktoré vytvoria pre túto tému priestor prirodzene. Napríklad po pohrebe, ktorý sme spoločne navštívili, môžeme druhým povedať, čo sa nám na ňom páčilo alebo nepáčilo, prípadne spomenúť, aký by sme si ho priali my. Ak sa napríklad náš rodič vráti z pohrebu svojho kamaráta a povie, že to bol „hrozný pohreb”, môžeme sa spýtať, čo by na ňom zmenil. Pokiaľ si tieto čriepky budeme zbierať a zapisovať, vieme získať obraz o tom, akú rozlúčku by si priali naši najbližší, a môže nám to neskôr pomôcť.

Vhodná doba na rozhovory o konci života je tiež obdobie Dušičiek. Keď s rodinou zapaľujeme sviečky na hroboch a obťažkávame ich kahancami a kyticami, môžeme spomenúť, že by sme si to priali inak. Že nepotrebujeme žulový náhrobok, ale viac by sa nám páčilo, ak by náš popol rozptýlili z kopca za dedinou, prípadne uložili doma na záhrade. Popritom sa môžeme na ich priania spýtať aj tých, ktorí sú na cintoríne s nami.

Hovoriť o týchto veciach je určite dobré. Nikdy však nevieme, či človek, ktorému sa so svojimi prianiami zveríme, bude v čase našej smrti ešte žiť, aby ich naplnil. Prípadne si ich nemusí pamätať alebo byť nablízku.

Preto je vhodné si priania aj spísať. Je to zároveň užitočné riešenie aj pre tých, ktorí sa necítia pripravení o nich hovoriť nahlas alebo pre to necítia otvorený priestor v rodine či medzi priateľmi. Na zamýšľanie sa a spisovanie svojich prianí odporúčame vyhradiť si vhodný čas a priestor. Následne ich môžeme uložiť na bezpečné miesto, na ktorom ich naši blízki nájdu, keď príde čas. Určite je však dôležité niekomu o tomto mieste povedať alebo ho niekde spomenúť, aby sa naši pozostalí k prianiam naozaj dostali.

2. Závet

Ak chceme, aby naše posledné priania mali aj právnu hodnotu, zrejme najlepším spôsobom ich formulácie je spísanie poslednej vôle. Aby sa závet podarilo napísať čo najlepšie a bol pre pozostalých naozaj užitočný, odporúčame poradiť sa s notárom, ktorý je špecialistom na dedičské právo a zároveň závet overí. V závete môžeme určiť celý svoj majetok alebo konkrétnu vec či právo, ktoré by mal ten-ktorý dedič nadobudnúť. V prípade, že závet nespíšeme, dedia naši pozostalí podľa zákona v rôznom poradí. Na prvom mieste sú to manželia a deti. Pokiaľ medzi pozostalými nie sú, určuje zákon širších rodinných príslušníkov.

Vo svojej poslednej vôli môžete spísať aj priania ohľadom pohrebu, ale ani v tejto forme nie sú pre nikoho právne záväzné.

3. Plán starostlivosti na konci života

Pre svoje posledné priania môžeme zvoliť tiež akúkoľvek menej formálnu podobu. Môžeme ich napísať na čistý papier, vytvoriť si na ne samostatnú zložku či zápisník, nahrať video alebo zvoliť online formu, ktorá sa dá veľmi ľahko s niekým zdieľať. Keďže takto spísané priania nepodliehajú žiadnemu zákonu, nemáme síce istotu, či nám ich pozostalí splnia, no zároveň môžeme písať aj o veciach a podrobnostiach, ktoré by sme do závetu nedali. Ako a kde by sme si priali umierať? Koho by sme chceli v tých chvíľach mať v našej blízkosti? Chceli by sme, aby nám lekári vraveli vždy pravdu o našom zdravotnom stave? Priali by sme si byť udržiavaní pri živote a dostávať lieky utlmujúce vedomie? Samozrejme, plnenie mnohých z týchto prianí sa v súčasnej dobe nedá zaručiť, ale do doby našej smrti sa to môže zmeniť.

Popísať môžeme aj to, ako by mal vyzerať náš pohreb a posledná rozlúčka. Kde a ako by sme chceli byť pochovaní? Akú hudbu by sme si priali? Naše želania však môžu zájsť ešte ďalej. Kto by mal na pohrebe prehovoriť a čo by malo odznieť? Aké nápoje a občerstvenie by sa mali podávať? Pokiaľ chceme, môžeme napísať sami aj rozlúčkovú reč, ktorú na pohrebe niekto prečíta a odovzdá tak ostatným náš odkaz.

Čím jasnejšie a reálnejšie budú naše priania, tým viac môžu poslúžiť pozostalým. Presvedčenie, že posledná rozlúčka prebieha tak, ako by sme si želali, ich môže posilniť a utešiť v náročných dňoch.

Nám však tieto priania môžu byť na osoh ešte počas života, dokonca už pri samotnom písaní. Zamýšľanie sa nad smrťou je zamýšľanie sa aj nad životom.

 

Keďže veríme v liečivú silu kontaktu s vlastnou smrteľnosťou, vytvorili sme Plán starostlivosti na konci života. Je to pomôcka, ktorá vám pomôže zorientovať sa v tom, čo všetko môže byť na konci života potrebné ošetriť a umožní vám jasne formulovať vaše predstavy. Cítite, že by mohol byť pre vás užitočný? Napíšte nám na zahradaspomienok@zivica.sk a my vám ho pošleme. 

 

Zdieľať: